Kapitola 8: Ako nezostať deckom

„Pevný pokrm je pre dospelých, ktorí majú zmysly vycvičené skúsenosťou na rozlišovanie dobra a zla.“
– Hebrejom 5:14

Predstav si tridsaťpäťročného muža, ktorý stále nosí plienky, pije mlieko z dojčenskej fľaše a všade ho v kočíku vozí jeho mama.

Ak by si niečo také videl na ulici, neusmial by si sa. Bolo by to desivé a hlboko smutné. Znamenalo by to, že došlo k ťažkej vývojovej poruche. Bábätko je roztomilé, keď má šesť mesiacov. Ale keď sa po tridsiatich rokoch stále správa ako dojča, je to tragédia.

A teraz sa pozri do bežného kresťanského zboru alebo farnosti. Nájdeš tam ľudí, ktorí sú veriacimi dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov. A v akom stave sú? Stále sedia na tej istej stoličke, s otvorenými ústami čakajú na nedeľnú lyžičku kašičky od kazateľa, nevedia sami otvoriť Bibliu a porozumieť jej, nevedia sa modliť za chorého suseda, nevedia vysvetliť svoju vieru vlastným deťom a pri najmenšom konflikte sa urazia a rozplačú ako trojročné deti v pieskovisku.

Tento fenomén sa volá inštitucionálna infantilizácia.

Inštitúcia totiž dospelých ľudí v skutočnosti nepotrebuje. Dospelý človek premýšľa, pýta sa, nesie zodpovednosť a nedá sa ľahko manipulovať. Inštitúcia potrebuje večné deti – závislé, poslušné, pasívne a platiace.

Lenže cieľom evanjelia nikdy nebolo vytvoriť celoživotnú duchovnú škôlku. Cieľom evanjelia je synovstvo a dospelosť.

1. Námietka: „Veď Ježiš povedal, že máme byť ako deti!“

Mnohí kresťania obhajujú svoju duchovnú pasivitu a naivitu známym Ježišovým výrokom:

„Sám Ježiš povedal: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18:3). Znamená to, že pred Bohom máme zostať malými, prostými deťmi, ktoré sa o nič nestarajú, nespekulujú a nechávajú všetko na svojich duchovných pastierov. Snaha o ‚dospelosť‘ vedie len k intelektuálnej pýche a strate detskej dôvery.“

Tento argument je klasickým príkladom vytrhnutia verša z kontextu. Keď Ježiš v Matúšovi 18 postavil doprostred učeníkov dieťa, nehovoril o ich intelekte ani o schopnosti rozlišovať pravdu od lži. Reagoval na ich hádku o to, kto z nich je najväčší!

V starovekom svete nemalo malé dieťa žiadne spoločenské postavenie, žiadny právny status ani politickú moc. Bolo úplne bezvýznamné. Ježiš hovoril: ak sa nevzdáte svojej túžby po moci, statuse a ovládaní druhých, nepochopili ste moje kráľovstvo.

Apoštol Pavol však o duchovnom raste píše s nekompromisnou tvrdosťou:

„Bratia, nebuďte deťmi v zmýšľaní; v zlom buďte deťmi, ale v zmýšľaní buďte dospelí!“ (1Kor 14:20)

A v 1. Korinťanom 13:11 dodáva:

„Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, myslel som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské veci.“

2. Diagnóza podľa Hebrejom: Prečo stále piješ mlieko?

Autor Listu Hebrejom bol z duchovnej nedospelosti svojich čitateľov zúfalý. V 5. kapitole sa chcel venovať hlbokej téme kňazstva podľa radu Melchisedeka. A zrazu preruší svoj výklad a napíše im tieto ostré riadky:

„Mali by sme o tom veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste otupeli v počúvaní. Veď hoci by ste podľa času mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích výrokov, a stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm! Lebo každý, kto požíva mlieko, je neskúsený v slove spravodlivosti, lebo je dieťa.“ (Hebr 5:11–13)

Všimni si tie slová: „Podľa času by ste už mali byť učiteľmi!“

Predstav si, že by ti to niekto povedal dnes do očí v tvojom zbore. Koľko rokov si kresťanom? Päť? Desať? Pätnásť? Kde sú tvoji učeníci? Kde sú ľudia, ktorých si priviedol k viere a pomohol im vyrásť? Kde sú rodiny, ktorým slúžiš?

Autor Hebrejom hovorí: ak po rokoch v cirkvi stále potrebuješ, aby ti niekto predžúval základné biblické pravdy, tvoj duchovný vývoj zamrzol.

A čo je podľa 14. verša znakom skutočného dospelého človeka?

„Pevný pokrm je pre dospelých, ktorí majú zmysly vycvičené skúsenosťou na rozlišovanie dobra a zla.“

Dospelosť sa nespozná podľa toho, koľko teologických kníh si prečítal, ani koľko citátov z Biblie vieš naspamäť. Dospelosť sa pozná podľa dvoch vecí:

Skúsenosť v praxi (hexis): nestačí teória, musíš si to odžiť na vlastnej koži, cez zlyhania, pády a víťazstvá.
Vycvičené zmysly na rozlišovanie (diakrisis): vieš okamžite rozpoznať, čo je čisté Božie slovo a čo je ľudská manipulácia a duchovný jed. Už ťa nezvedie každý rečník s pekným úsmevom.

3. Štyri štádiá rastu: Od bábätka k otcovi

Apoštol Ján vo svojom prvom liste (1Jn 2:12–14) opisuje tri generácie v Kristovom tele: detičky, mládencov a otcov. Keď k tomu pridáme novorodencov, dostaneme prirodzený životný cyklus spoločenstva:

1. Štádium: Duchovné bábätko

Znak: Žije z pocitov, potrebuje neustálu pozornosť, vyžaduje okamžité uspokojenie potrieb. Všetko sa točí okolo neho: „Mne sa nepáči hudba, mne nikto nezavolal, mne sa nikto nevenuje.“
Potreba: Materské mlieko, bezpečie, bezpodmienečné prijatie a ochrana.

2. Štádium: Duchovné dieťa

Znak: Pozná Otca, má odpustené hriechy, ale je naivné, dôverčivé a nestabilné. Ako píše Pavol v Efezanom 4:14: „Aby sme už neboli deťmi, sem-tam hádzanými a zmietanými každým vetrom učenia, ľudskou úskočnosťou a chytráctvom...“
Potreba: Pevný základ pravdy, zdravé vzory, disciplína a hranice.

3. Štádium: Duchovný mládenec

Znak: Plný energie, sily a zápalu. Ján píše: „Napísal som vám, mládenci, lebo ste silní, Božie slovo zostáva vo vás a zvíťazili ste nad Zlým“ (1Jn 2:14). Mládenec vie bojovať s pokušením, má vášeň pre kráľovstvo, slúži druhým.
Riziko: Pýcha, pocit, že už všetko vie a všetkých prekoná.

4. Štádium: Duchovný otec a matka

Znak: Pokora, tichosť, stabilita. Ján píše: „Napísal som vám, otcovia, lebo ste poznali toho, ktorý je od počiatku“ (1Jn 2:13). Otcovia už nemusia nikomu nič dokazovať. Nemajú potrebu predvádzať sa na pódiu. Ich jedinou radosťou je vidieť, ako rastú ich deti. Majú schopnosť počúvať, niesť bolesť iných, odpúšťať a plodiť nový život.

Tragédiou modernej inštitucionálnej cirkvi je, že je plná duchovných mládencov, ktorí sa hrajú na lídrov, tisícov duchovných detí, ktoré sa sťažujú na program, a takmer úplne v nej chýbajú duchovní otcovia a matky.

4. Duchovné otcovstvo vs. autoritárstvo

Ako spoznáš skutočného duchovného otca od mocichtivého diktátora?

Pozri sa na to, ako sa správajú k svojim deťom:

Diktátor si buduje kult osobnosti. Chce, aby si od neho zostal navždy závislý. Každé tvoje rozhodnutie musí schváliť. Bojí sa tvojho rastu, pretože keby si ho prerástol, stratil by nad tebou moc. Diktátor produkuje klonov a sluhov.
Skutočný otec má jediný cieľ: aby ho jeho deti jedného dňa prestali potrebovať. Dobrý otec učí dieťa chodiť nie preto, aby ho držal za ruku do štyridsiatky, ale preto, aby sa jedného dňa rozbehlo samo na vlastných nohách. Skutočný otec sa teší, keď ho jeho synovia a dcéry predbehnú v múdrosti, dare aj v službe. Skutočný otec plodí slobodných dospelých ľudí.

Apoštol Pavol bol presne takýmto otcom. Písal korintským kresťanom:

„Lebo keby ste mali aj desaťtisíc vychovávateľov (pedagógov) v Kristovi, nemáte mnoho otcov; veď v Kristovi Ježišovi som vás ja splodil skrze evanjelium.“ (1Kor 4:15)

Vychovávateľ (grécky paidagógos) bol v staroveku otrok, ktorý vodil dieťa do školy a dozeral na jeho správanie palicou. Vychovávateľovi na dieťati v skutočnosti nezáležalo – bola to len jeho pracovná náplň. Ale otec miluje dieťa celou svojou dušou a je ochotný zaň položiť život.

Ak chce tvoje spoločenstvo dospieť, nepotrebuje ďalších manažérov ani platených pedagógov. Potrebuje otcov a matky, ktorí vás naučia jesť tuhý pokrm a niesť vlastnú zodpovednosť.

Michalov príbeh: Keď som prestal čakať na kŕmenie

„Vyrastal som v mládežníckom zbore v Nitre. Desať rokov som tam chodil každý piatok a každú nedeľu. Mal som dvadsaťštyri a žil som v dokonalej duchovnej letargii. Môj duchovný život vyzeral tak, že som si v nedeľu vypočul kázeň, kúpil si v bufete kávu a do ďalšej nedele som Bibliu ani neotvoril. Keď sa ma niekto v práci spýtal na Boha, koktal som a vyhováral sa: ‚To by ti lepšie vysvetlil náš pastor, príď v nedeľu na bohoslužbu.‘

Jedného dňa náš pastor náhle odišiel do iného mesta. Zbor zostal tri mesiace bez kazateľa. A vtedy nastala totálna panika. Zrazu nemal kto kázať, nemal kto viesť modlitby, nikto nevedel, čo máme v nedeľu robiť. Polovica ľudí prestala chodiť.

Sedel som doma a hanbil som sa sám za seba. Došlo mi: Mám dvadsaťštyri rokov, desať rokov počúvam o Kristovi – a keby som sa ocitol na opustenom ostrove s jedným človekom, nevedel by som mu ani ukázať cestu k záchrane! Bol som duchovný invalid.

Zavolal som dvom chalanom. Povedal som im: ‚Chlapi, končíme s plienkami. Odteraz sa budeme učiť Bibliu sami.‘ Začali sme sa stretávať každú stredu ráno o šiestej pred robotou. Otvorili sme List Rimanom, riadok po riadku, hľadali sme kontext, modlili sme sa, hádali sme sa o význame slov a začali sme si slúžiť.

Dnes, po dvoch rokoch, vedieme spoločenstvo troch mladých rodín. Sám krstím ľudí, sám s nimi lámem chlieb a sám sa s nimi modlím za ich choré deti. A vieš čo? Prvýkrát v živote sa cítim ako dospelý človek v Kristovi. Zanechal som detské veci.“

– Michal, 24, Nitra

Skús toto

Premýšľaj: Na akej úrovni duchovného veku sa momentálne nachádzaš? Si bábätkom, ktoré žije z pocitov a pozornosti, dieťaťom zmietaným vetrom učenia, mládencom plným sily, alebo otcom/matkou, ktorá nezištne pomáha rásť druhým?

Urob: Prestaň byť tento týždeň len konzumentom kázní. Vezmi si jednu biblickú knihu (napríklad List Galaťanom alebo List Filipanom), prečítaj ju celú a priprav si z nej 15-minútové praktické zamyslenie. Zdieľaj ho s jedným človekom pri obede alebo na káve. Prejdi od mlieka k tuhému pokrmu.

Prečítaj si: Prečítaj si List Hebrejom 5:11 až 6:3 a 1. list Korinťanom 3:1–9. Všímaj si, prečo pisatelia Novej zmluvy tak tvrdo odmietajú celoživotnú duchovnú nezrelosť a sektárske rozdelenia.

Zhrnutie kapitoly

Cieľom evanjelia nie je celoživotná duchovná škôlka, ale rast do dospelého synovstva a zodpovednosti v Kristovi.
Inštitucionálny systém často pestuje v ľuďoch pasivitu a závislosť; dospelý veriaci premýšľa, rozlišuje pravdu od lži a nesie ovocie.
Pevný pokrm podľa Hebrejom 5:14 je pre tých, ktorí majú zmysly vycvičené skúsenosťou na rozlišovanie dobra od zla.
Duchovný cyklus tela zahŕňa štyri štádiá: novorodencov, deti, mládencov a otcov/matky.
Skutočný duchovný otec nechce vybudovať kult závislosti na svojej osobe; jeho najväčšou radosťou je vidieť, ako jeho duchovné deti dospeli k samostatnosti a prinášajú nový život.